Barabáš

Na sklonku tretieho dňa však vyšiel cez úzku bránu kamenného hrobu a ticho kráčal po ceste. Z oboch strán sa zo zrúcanín valil čierny dym. Dolu na dne vyschnutého jarku našiel prvého z tých, čo pred Pilátovým domom kričali Barabášovo meno. Sčernetým jazykom zavýjal oproti červeným oblakom.
Zastal pred ním a ticho povedal:
– Ja som to.
Ten však naňho vzhliadol a zavzlykal.
– Rabbi! Rabbi! – bedákal.
A Majster ticho pokračoval:
– Neplač. Vstaň a poď so mnou. Lebo sa vrátim do Jeruzalema pred Pilátov dom a vyžiadam si nový zákon pre seba a pre vás, ktorí ste volili Barabáša a ktorým toto Barabáš vykonal.
Úbožiak sa pozbieral na nohy a chytil sa jeho rúcha.
– Majstre! – zvolal, dusiac sa v slzách, – ó, majstre, idem!
Povedz, ako sa mám zachrániť! Povedz, čo mám robiť! Povedz, čo mám hovoriť!
– Nič, – povedal On pokojne, – len to, čo si mal povedať pred troma dňami, keď Pilát zastal na nádvorí a spýtal sa vás: “Koho z nich mám prepustiť, Barabáša, vraha, alebo Nazaretského?”
– Ó, ja blázon! – zvolal úbožiak, bijúc sa päsťou po hlave. –
Blázon som bol, keď som žiadal prepustiť Barabáša! Barabáša, ktorý ma doviedol až do tohto stavu…
– Dobre, – pokojne pokračoval Majster,  – poď teraz pred Pilátov dom, nestaraj sa o nič, nevšímaj si nič, dívaj sa len na mňa, a keď ti kývnem, zakrič z plného srdca a plných pľúc: “Nazaretského!”, akoby si zakričal: “Môj život!”
A ten ho nasledoval.
Po ceste stretli ďalšieho neboráka, ktorého Barabáš pripravil o dom a o ženu  a dieťa, a dal mu vypichnúť oči.
A On sa jemne dotkol rukou jeho čela a povedal:
– To som ja. Poď so mnou do Jeruzalema, a keď sa ťa dotknem rukou, zakrič: “Nazaretského!”, akoby si zakričal: “Môj dom! Moje dieťa! Svetlo mojich očí!”
A ten zavzlykal a nasledoval ho.
Našli ešte aj iného, čo mal zviazané ruky aj nohy a na krku povraz, pomocou ktorého ho Barabáš hodil dolu tvárou do smradľavého močiara, medzi blchy a plazy.
A prišiel k nemu, odstránil mu povrazy a povedal mu:
– Poznám ťa. Bol si básnik a hlásal si vznešený let duše do výšin. Poď so mnou, a keď ti kývnem, zvolaj: “Nazaretského!”, akoby si zvolal: “Slobodu! Slobodu duši a myšlienke!”
A ten mu bozkal črievice a len očami sa modlil, lebo ústa mal ešte plné blata.
A takto šli ďalej a pripojilo sa k nim čoraz viac chromých a krivých a úbohých malomocných, samí takí, ktorých Barabáš priviedol navnivoč. A každý z nich osve sa bil v prsia a úpenlivo ho prosil, aby mu kývol, keď bude treba zakričať: “Nazaretského!”, akoby kričali: “Pokoj! Mier! Pokoj na zemi!”
A navečer prišli do Jeruzalema, pred Pilátov dom.
Pilát sedel na terase a večeral s Barabášom, vrahom.
Sedeli tam rozvalení s rozjasanými tvárami, pili ťažké vína a jedli drahé jedlá na zlatých tanieroch – ich šarlátovočervené plášte svietili zďaleka.
A Nazaretský na čele zástupu, ktorý ho nasledoval, prišiel k terase a zodvihnúc ruky, prebodnuté klincami, pokojne prehovoril:
– Ešte sa neminuli veľkonočné sviatky, Pilát. Je taký zákon a obyčaj, že na Veľkú noc prepustíš jedného odsúdenca podľa toho, koho si žiada ľud. Ľud si žiadal Barabáša a mňa ukrižovali – ale musel som vstať z mŕtvych, lebo som videl, že ľud nevie, čo činí. Tento zástup za mnou spoznal, kto je Barabáš, a teraz si žiada nový zákon – opýtaj sa ich znovu, tak ako je to napísané v našich zákonoch.
A Pilát rozmýšľal, potom pokrčil plecami, vystúpil na okraj terasy a začudujúc sa nad toľkým zástupom, povedal:
– Nuž kohože mám teraz prepustiť, Barabáša, alebo Nazaretského?
A vtedy im On kývol.
A zástup zahučal akoby bolo zahrmelo.
A zástup kričal:
– Barabáša!
Ľudia zdesene hľadeli na seba, lebo osve-osve každý kričal:
– Nazaretského!
A Majster zbledol, obrátil sa k nim a zahľadel sa na nich.
A osve-osve spoznával tvár každého z nich, no z množstva tvárí zostala vo večernom šere jediná tvár, obrovská tvár, ktorá sa mu hlúpo, zlomyseľne a bezočivo škerila do tváre, krvavé oči hlavy žmurkali, z úst vytekala páchnuca šťava a z hrdla chrapľavo hučalo: “Barabáša!”, akoby bolo hučalo: “Smrť! Smrť! Smrť!”
Pilát zmätene sklopil oči a povedal Nazaretskému:
– Vidíš…!
A on pokýval hlavou, ticho vyšiel hore schodmi a vystrel pred katom ruky, aby mu ich spútal.

Január 1917

Napísal Frigyes Karinthy v Legende o duši tisícich tvárí.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s